Kto išiel ďalej, nebol ďalej,len išiel ďalej. Až prísť ďalej - je aj byť ďalej.

Chcela som napísať časť... ale potom sa toho stalo viac. :)



Pamätám si, ako mi poslala Túto pieseň a mnohé ďalšie. Ako mi zavolala a povedala, že som to ja s kým chce byť a ako písala to, že ma tak strašne moc ľúbi. Že som jej prvá skutočná láska a bude ma ľúbiť vždy. :)
Teraz si našla chlapca, chlapca, ktorému odpustila a ktorého ľúbi. O ktorom píše, že ho ľúbi a nikoho tak neľúbila, že pre ňu robí to čo ešte nikto. A moja reakcia? Mala by som byť naštvaná a plakať? Nie. Nebudem ju súdiť a viem, že robí to čo cíti :) Som skutočne rada, že našla niekoho, s kým je šťastná a neskutočne moc jej prajem aby jej to vydržalo čo najdlhšie :)
Dal jej kyticu ruží, na ktorú som ja šetrila celé leto až kým som sa nedozvedela, že ma podviedla. :)
A aj tak mi to nevadí, pretože viem, že je šťastná :)
A možno ho ľúbi viac ako ľúbila mňa. On je jej prvá láska a ja myslím... myslím, že som tam pod ním, ale som tam :)
Zažili sme toho spolu veľa a veľa som pri nej pochopila. Len teraz.... správa sa, akoby som jej ublížila. Akoby som bola chyba a ona musí zabudnúť a ja jej to len všetko kazím. A to je to čo som nikdy nechcela... byť jej prekážka. Podporím ju vo všetkom čo urobí, pretože viem, že sa riadi citmi a to je to hlavné :) Nie som z nej sklamaná ani na ňu nie som naštvaná a.... len ona si myslí, že aj keby sme boli kamarátky tak by jedna z nás chcela niečo viac. A ja neviem ako mám vysvetliť, že som rada, že má chlapca, ktorého ľúbi a mne to nevadí. A že viem, že veľa jej "kamarátov" jej len klame a ona niekedy ani nemá komu veriť. A ja nechcem byť tá okoloidúca známa z minulosti. Takže takto zahodíme za hlavu 8 rokov? Nikdy som nevyzradila žiadne jej tajomstvo a vždy som jej pomáhala :)  Nemyslím si o nej nič zlé. Asi len nechcem byť jedna z mnoha kamarátok. Nechcem aby si myslela, že sa nemôžeme baviť, pretože náš bývalí "vzťah" v tom bude brániť.
Aj keby sme nechodili von, chcela by som byť človek, ktorému by verila. Zdôverila sa a ja by som pomohla.
No keď chce tú minulosť zahodiť tak je to v poriadku. Asi ani nie.... teda... ja zabudnúť neviem. A aj keď to nebol práve úžasný vzťah, bolo to úžasné kamarátstvo a ja si stále pamätám na ten deň, keď sme sa spoznali. Viem, že nemôžeme zabudnúť na to "obdobie" čo sme mali ale.....možno by sa takéto kamarátstvo nemalo len tak hodiť za hlavu.  Pamätám si na každý jeden moment, zážitok, správu. A možno si si len myslela, že ma ľúbiš. Ja len nechcem byť dievča z davu.....



Vravia mi, že som výnimočná. Som? Neviem. Mám veľa kamarátov a má o mňa záujem dosť chalanov no aj tak. Nejako to neriešim. Som celá skazená :D
Mám zaujímavú minulosť a pocity, v ktorých sa ani ja nevyznám. Prečo chcem študovať psychológiu? Pretože keď neviem pomôcť sebe, tak aspoň iným :)
Mám veľa problémov no aj tak sa snažím žiť prítomnosťou a nejako prežiť každý deň.
Len si myslím, že kamarátstvo by sa nemalo len tak odhodiť a vyhýbanie nepomáha. Nikdy by som nežiarlila na to, že je šťastná a spokojná.
Ak dokážeš zabudnúť na každý moment a zážitok a len tak ma vymazať a ďalej sa mi vyhýbať a nechcieť obnoviť kamarátstvo tak je to len tvoje rozhodnutie.....
Čo tak si konečne všetko povedať a prestať sa tomu vyhýbať?...

A aj tak sa neozveš. 

"Nezober mi rána." "Nikdy." pamätáš...?