Vianoce a Silvester si bez teba proste neviem predstaviť. Vlastne si bez teba neviem predstaviť nič.

Vždy to bolo len o tom pohádať sa a zopár týždňov sa nebaviť.
Potom sa jedna ozvala a začalo to odznova.
Máte stále dookola rovnaký cyklus a potom.... potom to príde. Neviete čo to je, len proste viete, že už nevládzete. Viete, že si už poriadne ani nemáte čo povedať a viete, že už nemáte sily ďalej bojovať.
To je asi ten zlomový moment, kedy si uvedomíte, že šťastné konce neexistujú. Pri pravej láske neexistuje šťastný koniec, pretože ona žiadny koniec nemá. 
Môžete byť ochotný pre toho človeka urobiť všetko, môžete všetko obetovať a snažiť sa, môžete sa pre neho učiť ako byť lepším človekom, môžete sa snažiť byť pre toho človeka dokonalý. No niekedy.... niekedy o to ten človek nestojí a nedokáže k vám cítiť to, čo vy cítite k nemu. Nakoniec ani vy sami neviete čo skutočne cítite. 
Ten človek vám ubližuje a potom sa vám ospravedlní a vy mu vždy znovu a znovu dávate ďalšie šance a hovoríte: "Táto je posledná."

Ty si vždy bola tá silnejšia. Vždy si bola tá....dominantná. Malo to len jeden háčik. Nedokázala si splniť to, čo si sľúbila a to, čo si napísala.
Vždy si bola tá ľahostajná a vypadala si, akoby ti nič nevadilo. Akoby ti to bolo všetko jedno. Keď si stratila nervy tak si sa vždy podelila o svoje pocity.
Písanie ti nikdy neišlo. Vlastne.... niekedy si nevedela svoje city ani povedať. Články na tvojom blogu vždy dodávali nádej ale tvoje činy ju brali späť. Asi som si na teba zvykla. Asi som si zvykla na to, ako strašne jedávaš cukríky a jogurty. Asi som si zvykla na to, ako kričíš, keď ťa niekto šteklí. Asi som si zvykla na to, že vypadáš jemne, no v spánku aj tak poriadne chrápeš. Asi som si zvykla na to, ako sa poťahuješ za rukáv, keď si nervózna. Asi som si zvykla na to, ako voniaš a ako nevieš klamať. Asi som si zvykla na to, ako si mi nikdy nehovorila pravdu.
Niekedy, keď zaspávam, tak si spomeniem na jeden moment. Ako som u teba spala a ľahli sme si do jednej postele. Otočila som sa k stene a ty si ma zozadu objala. (Snažili sme sa vypadať romanticky) Lenže tvoj dych ma na krku strašne šteklil, tak sme si museli ľahnúť inak.
Ešte si pamätám, ako sme sa zasa hádali. Ako som ti zas a znova vyčítala, že som len žart a ty ma klameš. A ako sme si písali, že kto asi bol našou prvou pravou láskou. Ty si povedala, že nikto, tak som povedala to isté. Potom sme sa znova hádali a ty si napísala, že som to ja, že vždy som budem ja.....
Napísala som ti, že sa bojím, že nájdeš niekoho lepšieho. Ty si napísala, že nikto lepší nie je.
A ešte si napísala, že ja som tvoj oceán a vždy budem. Ak to boli klamstvá, tak to boli tie najkrajšie klamstvá.
A niekedy ma vlastne štve, že si to všetko tak dobre pamätám.
Bolo divné.... v jednom momente stratiť najlepšiu kamarátku a prvú lásku. Vlastne.... vždy sa všetko mení.

Asi ti spravím radosť...... snažím sa zabúdať. Snažím sa myslieť na to všetko menej a žiť prítomnosťou. Občas si na to celé spomenúť ako na peknú minulosť a ísť ďalej. Snažím sa, nepísať ti a skutočne mi to ide. Snažím sa nestarať sa o to ako sa máš a čo robíš. Vždy keď ťa vidím, snažím sa nerozbehnúť sa za tebou a nezačať ťa objímať. Aj to mi ide.
Snažím sa vyhýbať sa tvojmu blogu a nečítať si stále tie články. Snažím sa nerozmýšľať nad tým, kedy pridáš ďalší. Snažím sa nerozmýšľať nad tým, ako sa to všetko vlastne začalo. Snažím sa nemyslieť na to, ako to vlastne cítiš ty. Ide mi to..... A ešte stále to bolí, pretože keď to bolo od teba klamstvo, tak to bol naozaj škaredý podraz. A keď ťa nemám ako dievča alebo najlepšiu kamarátku, vlastne keď ťa nemám vôbec, tak aj tak stále nechcem byť len okoloidúca známa. Aspoň kamarátka...
A je strašné, že aj tak chcem stále vedieť, aké to bolo a je pre teba. A že stále dúfam, že napíšeš nejaký článok.
A ani vlastne neviem čo znova píšem. Čo vlastne chcem a kam ušla pointa tohoto článku. Len píšem a potom mi je lepšie. Cítim sa ľahšie a....... a vlastne je to bisexualita? Keď ľúbiš len jedno dievča a inak ťa priťahujú chlapci?
A asi toto teraz čítaš a ja sa cítim trápne, že čo to zasa píšem za blbosti.
A mám pocit, že mi chýbaš.... Neupravená, v ružových teplákoch a s tým divným copom. A proste mi chýbaš ty. Nechýba mi ten človek, akým sa snažíš byť. Chýba mi ten človek, akým v skutočnosti si.
A to ako oduješ peru, keď žiarliš.
A ja viem, že aj tak nenapíšeš. A že si toto možno ani neprečítaš. A že ja budem len okoloidúca známa. A že... a že aj keď viem, že nechceš byť so mnou, aj tak chcem vedieť ako to je. Aj keď povieš, že som skutočne bola tá prvá láska a že som oceán...tvoj oceán. Alebo, že to bolo len tak. A skutočne mi stačí, keď napíšeš len to alebo nejaký článok. Pretože sa bojím, že keď budem stará a budem mať okolo seba svojich 100 mačiek, že to nebudem vedieť. A že potom taká stará zomriem a nebudem vedieť ako to vlastne bolo.
A znova len otravujem a píšem trápne reči. A znova sa len topím v spomienkach a nechávam sa zožierať. A ja vlastne dúfam, že si šťastná a spokojná, pretože to bolo jediné, čo som vždy chcela. Vidieť ťa šťastnú, aj
keď v náručí iných....


"Hovoria mi, že žijem v svojich predstavách a snoch. Nechápu, že realita je pre mňa príliš strašidelná."

"I still have your panties"

"Neviem matematiku a fyziku. Neviem kresliť a neviem spievať. Neviem byť ideálna a neviem poriadne plávať. Vlastne neviem poriadne skoro nič. Možno len to, že si môj oceán."

"A stále mám tvoje fotky. Neviem nájsť odvahu vymazať ich. A mám aj tie, ktoré nikto nevidel. A mám aj tie, keď sme mali jeden z našich skype večerov a ty si bola neupravená. A nemám odvahu zmazať ich, pretože viem, že neskôr mi budú chýbať" 

" A mám pocit, že každá pesnička je o tebe.."

"Viem, že mám okolo seba dobrých ľudí. Ale... nie si tam ty."