People without hearts 20

134,6 km. 1,2 hod. autom. Google maps nesklamú! :D Píšeme si rok. Rok sa spoznávame a navzájom čítame svoje blogy. Rok zisťujeme, že toho máme až príliš spoločného na to, aby to bolo normálne. Po celom roku si zavoláme na Skype :) Kristínka, naozaj skvelý moment a ty si úžasná inteligentná bruneta *_*
Túto časť venujem tebe :) Pri TOMTO sa to dokonalo písalo. Pusťte si :)



Práva strana postele bola prázdna a za na okno pomaly dopadali veľké dažďové kvapky. Rýchlo som si navliekla aspoň župan a prebehla som dolu, očakávajúc raňajky alebo niečo podobné. Kuchyňa, rovnako ako aj ostatné časti domu, zívala prázdnotou. Myšlienku, že možno len išiel kúpiť raňajky som zavrhla hneď ako som zistila, že chladnička je úplne plná. Žiadny lístok s vysvetlením a okrem rozhádzanej postele žiadne stopy o tom, žeby tu strávil noc aj niekto iný ako ja.
Otrávene som vzdychla a s očakávaním som vošla do izby, kde už mi naplno vyzváňal mobil. Smutne som sa pozrela na displej, na ktorom nesvietilo meno, ktoré by som očakávala.
"Áno?"
"Ahoj zlato, o 20 minút bude pred tvojím bytom stáť auto. Ideš na rozhovor." oznámila Ruby.
"Dnes mám mať voľno." povedala som trochu naštvane.
"Tá chvíľa v tej novej relácii  ťa nezabije." Ruby hovorila s hlasom, ktorý nezniesol odpor.
"Ok." zrušila som hovor a mobil som položila na stôl. Toto sa môže stať len mne.
Zo skrine som vytiahla dlhú rúžovú sukňu, do ktorej som zapravila biele tielko. Do ruky som si zobrala tenký svetrík keby náhodou. Ešte som si zobrala tašku s potrebnými vecami a išla som. Pred byt som prišla presne vtedy, keď tam zastavilo auto. Nasadla som, slušne pozdraviac šoféra. Do uší som si strčila slúchadlá a hlavu som si oprela o kožené sedadlo. Celú cestu ma sprevádzali spomienky na to, čo sa vlastne v noci stalo.

Rozhovor nebol až tak dlhý ako som predpokladala. Nahnevaná som sa predierala chodbami v zákulisí so snahou nájsť miestnosť, v ktorej som si odložila tašku. Na to aby som bola naštvaná som mala viac dôvodov. Samozrejme, že na prvom mieste bol Harry a jeho ukážkové zmiznutie z môjho bytu. Ďalšia vec bol tento rozhovor. Chcela som byť známa, ale nie týmto spôsobom. Mám pocit, že rozhovory mi ponúkajú len preto, aby sa dozvedeli novinky o Haroldovi. Skoro nič z toho nebolo o mne a o turné, nad ktorým rozmýšľam. Všetko len Ako sa má Harry? Máte na seba čas? Skutočne je Harry taký pozorný? 
A teraz ešte tá hlúpa kabelka. Načo je to do riti toľko chodieb?!!! Bola som na konci s nervami. Naštvane som päsťou tresla o stenu. Samozrejme, že stene sa nič nestalo, to len ja som si oškrela hánku. Slzy som mala na krajíčku.
"Nemala by si to robiť. Tá stena si to nezaslúži." povedal úplne uvoľnene. Rovnako uvoľnene sa opieral o stenu kúsok odo mňa. Chodba bola tenká  a tmavá, prejsť okolo neho bez povšimnutia by sa mi nepodarilo.
"Poznám jedného chalana, ktorý by si to zaslúžil" vrátila som mu narážku.
"A možno by si to nezaslúžil. Možno nemal na výber. Možno nemal odvahu zostať." otočila som sa tvárou k nemu. Stál odo mňa možno na 2 metre. Keby tu nebola taká tma, tak by som mohla vidieť tie zelené oči, ktoré ma každým pohľadom dostávajú do kolien.
"Zbabelosť nie je odvaha. Využiť niekoho by malo byť protizákonné." v tomto momente som bola rada, že je tu taká tma. Nechcela som, aby videl moje slzy. Nevidela som jeho tvár, ale cítila som, ako sa na mojej poznámke uškrnul. Spravil pár krokov a pritlačil ma na stenu. Rukami sa zaprel tak, aby som nemohla ujsť.
Jemne sa na mňa pritlačil a mňa na tvári pošteklil jeho horúci dych.
"Musím sa priznať. Čo sa lásky týka, som neskutočne zbabelý." zašepkal. Do tých slov vložil toľkú úprimnosť, až mi to vyrazilo dych.
"Lásky?" spýtala som sa nesmelo.
"Bol som zbabelý pozrieť sa ti ráno do očí. Jednoducho som ušiel. Neskôr som si uvedomil, že ty môžeš mať každého, na koho sa pozrieš. Si úžasná. Možno si to neuvedomuješ, ale si neskutočne krásna. Milujem, ako krčíš nos, keď sa urazíš. Milujem, ako si poťahuješ rukáv na mikine, keď si nesmelá. Milujem..... Milujem na tebe každú jednu maličkosť, každé jedno slovo, ktoré vyslovíš. Milujem každý tvoj pohyb a každý tvoj úsmev, ktorý mi venuješ. Milujem teba....." šepkal tak, že sa mu pri konce úplne stratil hlas.
Jemne som ho pohladila po líci. Prekvapivo som zažmurkala, keď som na ruke zacítila slzy. Jeho slzy.
Opatrne sa ku mne naklonil  a ja som si ruky omotala okolo jeho krku. Naše pery delilo zopár milimetrov a Harry sa stále približoval so snahou prekonať túto hranicu.
"Angela! Tak tu si! Mám tvoju tašku. Harry? Aj ty si tu? Skvelé. Oboch vás odveziem. Pohnite si! Už dávno sme tu nemali byť!" Ruby vbehla do chodby a hneď nás začala dirigovať. Romantická atmosféra sa v sekunde vyparila. Videla som, ako si Harry rýchlo utrel slzy a potiahol ma za ruku smerom k Ruby, ktorá začínala byť netrpezlivá.

Mám dôvod byť s touto časťou spokojná? Aj keby nie, ja som. Jediná časť s ktorou som tak spokojná. Dúfam, že pieseň ste si pustili. Pri písaní som sa pomocou tej piesne poriadne vžila do príbehu.   Najlepšie sa mi písala asi tá časť, kde sa Harry priznáva: "Milujem, ako krčíš nos, keď sa urazíš. Milujem.........."  Asi viete, na koho som pritom myslela. Že? :) A viete, že táto časť mala byť posledná? No tak to trochu predĺžime asi :)
Za komentáre ďakujem. :)

A prečítali by ste si prosím ThatSmallGirl. Hej hej má to Nessa. Čo tak to nenápadne okomentovať  a popohnať ju? :)) :D