People without hearts 2

Áno, áno -_- Všetci dobre vieme že táto časť je nezmyselná a mimo -_- :D

„Mám ísť s tebou hore?“ spýtal sa Harry, keď sme zastavili pred hotelom.

„Bolo by to fajn.“ odpovedala som neutrálne a vystúpila som z auta.

Celú cestu, dokonca aj vo výťahu, vládlo neznesiteľné ticho.

Z kúpeľne som si zobrala všetku kozmetiku a veci čo som mala na zemi som nahádzala do kufra. Po 10 minútach úmorného bojovania so zipsom som to nakoniec vyhrala. Samozrejme že pán Styles na mňa iba pobavene pozeral. Naštvane som zodvihla kufor zo zeme a prešla okolo Harryho až ku dverám. Znažila som sa nedať najavo aký je ten kufor ťažký. Dotrepala som sa až k výťahu a unavene som ho položila na zem.

„Nechceš pomôcť?“ spýtal sa pobavene.

„Nie!“ zamietla som a natúpila do výťahu, ktorý sa práve otvoril. On sa len zasmial a postavil sa vedľa mňa.

Harry mi naložil kufor do auta a obaja sme nastúpili. V tichosti naštartoval a pustil rádio. Všetko robil tak, ako keby som tam ja vôbec nebola. Nevenoval mi ani jeden pohľad, nič sa nespýtal. Kde je ten Harry z minule noci? Ten, ktorý sa so mnou vydržal tak dlho rozprávať. Ten, ktorý ma tak chápal? Žeby to vtedy len predstieral?

"Aký máš problém?" nevydržala som to, proste som sa musela spýtať.

"Nechápem." usmial sa a zatváril sa ako najväčšie neviniatko.

"Najprv so mnou tancuješ, prespíš so mnou v hoteli, v JEDNEJ posteli. Nepretiahneš ma, aj keď si tým známi. Normálne sa so mnou rozprávaš. A teraz si len jeden z tých blbých namyslených idiotov!" dostala som zo seba naštvane. 

"Tak prepáč ale toto, celá táto situácia je na mňa priveľa!" povedal rovnako naštvane.

"Myslíš že pre mňa nie?! Myslíš že mne je to jedno?! Tak to si na omyle Styles!" nezvládla som to a už som kričala. Iba mykol plecom a ďalej sa venoval ceste pred nami.
"Zastav!" naštvane som skríkla. Už som to ďalej nevydržala.
"Na to ani nemysli!" skríkol tak hlasnou že mnou jemne trhlo.
"Prečo nie?" spýtala som sa prekvapene.
"Pretože nepotrebujem mať na svedomí ďalší škandál." precedil cez zuby.
Aha.... A ja že je to preto, lebo ti na mne záleží....
Unavene som si oprela hlavu o okno a sledovala malé kvapky stekajúce po skle. Znova dážď.... Od začiatku som dážď milovala. Vždy keď pršalo, vybehla som von a nastavovala tvár studeným kvapkám. Mala som pocit, že to zo mňa zmýva všetku "špinu" a hriechy. Unavene som sa usmiala sama pre seba. Koľká naivita...
Konečne sme zastavili pred menšou vilou. Harry si dal kapucňu a vystúpil z auta, ja som ho nasledovala.
"Utekaj dovnútra, lebo prechladneš." hodil mi kľúče a z auta vybral môj kufor.
"Jasnééé..." zatiahla som a otrávene som odomkla dvere.
Harry rýchlo pobehol za mnou a kufor položil na chodbe. Obaja sme sa v tichosti vyzuli.
"Poď, pozrieme si telku." povedal a potiahol ma do obývačky, kde pustil futbalový zápas. Really?! :O

Neviem či to stále znamená pozastavenie blogu.... neviem vôbec nič.... za túto časť mi prepáčte -_- Len... ach... to je jedno... budem rada za komentáre :)
Čím viac komenárov, tým skôr bude ďalšia časť :)